Neplakala, neprosila, nebránila sa, len sa modlila, aby sa to konečne skončilo. Lenže v ten deň nebol Boh na príjme. A možno netušil, že volá jeho, pretože z nej vychádzali len neartikulované zvuky. Na perách cítila slanú chuť krvi z rozbitých úst a prehryznutého jazyka a do rúk sa jej zarezával tenký povraz, ktorým ich mala spútané. Bolesť, čo jej spôsoboval ten chlap, bola neznesiteľná. Kdesi na dne svojho utýraného vedomia si želala už len jediné – zomrieť.
„No tak pros, ty suka, pros!“ dychčal na jej tele.
Nemohla, aj keby chcela. Ústa aj nos jej prekrývala veľká ruka, ktorá nemilosrdne zadržiavala posledné zvyšky vzduchu, čo chcela vtiahnuť do seba.
Posledný obraz, ktorý sa jej vryl do pamäti, kým omdlela, bola jeho červená tvár pokrivená od nenávisti a strieborná spona na kravate s malým bielym krištáľom uprostred…
1. kapitola
„Dobrý večer, tu je Laura Vernerová s vašou obľúbenou reláciou Povedz mi, s kým spíš.“
S nemeniacim sa pocitom nevôle som odrecitovala názov rozhlasovej talkshow, o ktorú som bojovala viac ako rok a ktorej názov mi vnútila dramaturgička vysielania Táňa Konopásková. Drobná prsnatá červenovláska s lepkavým úsmevom a nečakanými objatiami, čo ma rozčuľovali ešte viac ako ubezpečenie, že relácia má absolútne prekvapivú a nečakanú počúvanosť. Zvíjala som sa pri tej dvojzmyselnej pochvale a bola som len na krok od toho, aby som jej šplechla do tváre, že sa niet čomu čudovať, keďže ten hnusný názov láka všetkých úchylákov na ploche päťsto kilometrov štvorcových.
„Dobrý večer, koho máme na linke?“
„Čaf, Vernerová, ak mi povieš ty, poviem ti aj ja. A potom sa môžeme spolu urobiť,“ zaznel do éteru hrubý prefajčený hlas.
Bezmocne som sa pozrela na Iľju, ktorý mi naznačil prstami písmeno G a číslo päť, čo v jeho posunkovej reči znamenalo, že v počte sexuálnych ponúk sa dostanem do Guinnessovej knihy rekordov a že mám presne päť sekúnd na to, aby som toho blbca zvesila.
„Ďakujem vám za zavolanie a pre všetkých ostatných skvelá Christina Perri a jej Jar of Hearts,“ strhla som si slúchadlá z hlavy a tresla ich na stôl.
„Po vysielaní volám šéfovi. Nemienim znášať tieto útoky už ani jeden večer,“ vybuchla som. „Konopásková, Nekonopásková, nebojovala som za tento formát preto, aby mi sem volali starí úchyláci a masturbujúci pubertiaci.“
„Čo máš proti masturbácii, je zdravá,“ podpichol ma Iľja, ktorý opustil svoju kóju a prišiel na moment ku mne.
„Ešte ty ma štvi,“ odvrkla som mu nahnevane. „Poobede sa mi pokazila práčka uprostred prania, potom mi zavolala mama v tej najnostalgickejšej nálade a päť minút pred odchodom do roboty mi zazvonila Rebeka, že stratila kľúče od bytu a či by nemohla u mňa zostať na noc. A tak tu celý večer tŕpnem, s kým ju načapám v mojej posteli.“
„Nepreháňaj, veď aj kurvy majú nejakú morálku, nie?“
Tentoraz sa mu podarilo rozosmiať ma. Veselá, bezstarostná a nákazlivo šialená Rebeka bola totiž podľa vlastných slov exkluzívna spoločníčka. Iľja mi jej susedstvo závidel a vyhrážal sa, že ak ho s ňou nezoznámim, prestane sa so mnou kamarátiť. Tvrdil, že doteraz nebol so žiadnou prostitútkou, ak vynechá príhodu, s ktorou sa nemôže nikomu priznať, lebo by sa prepadol od hanby. Vedela som, že to z neho raz vypáčim, a tiež to, že mu žiadne priznanie nemôže ubrať na príťažlivosti, ktorú mu sudičky nadávkovali obrovskou lyžicou. Bol nádejou bratislavského HC Slovan, kým ho v sedemnástich nezradilo koleno, ale asi len preto, aby sa mohol venovať svojej druhej vášni. Robil hudbu k filmovým trailerom a robil ju skvele. Vysoký vyšportovaný chalan so širokým úsmevom a sarkastickým humorom – smrteľná kombinácia.
Zaškúlila som na veľké hodinky a založila si slúchadlá. V ušiach mi zneli posledné slová Christininej piesne a ja som sa modlila, aby aspoň nasledujúci telefonát bol normálny. Zbytočne.
„Dobrý večer, koho máme na linke?“
„Dobrý večer, tu je… Eňa,“ ozval sa ženský hlas po jemnom zaváhaní.
„Áno?“ povzbudila som ju.
„Počúvam vašu reláciu cestou do nočnej a občas sa fakt bavím na niektorých telefonátoch. Aj teraz sedím v aute, tak som si povedala, že vám skúsim zavolať.“
„A s čím vám môžem poradiť?“
„No viete, spím s frajerom mojej dvadsaťročnej dcéry.“
Mierne som pritajila dych. „Rozumiem. Zrejme vás to začalo trápiť.“
„Nie, nie,“ prerušila ma, „netrápi ma to. Je to super. Omladla som o dvadsať rokov. Nikdy som nič podobné nezažila. So žiadnym mužom. Ani s tým mojím. Vydržte chvíľu, dobre, už som zaparkovala.“
„Nechajte ma hádať. On sa chce rozísť.“
„Nie, nechce sa rozísť. Pozrite, ja nepotrebujem nejaké duševné pitvanie ani rady a také to bla-bla, ale kolegyňa mi povedala, že volajúcim dávate ceny. Čo som vyhrala?“
Iľja sa od smiechu zlomil v polovici a ja som ledva vyhabkala ľútostivé ubezpečenie, že ceny za telefonáty nerozdávame, a ak už nechce pridať nič viac zo svojho života, ďakujeme jej za zavolanie.
*
Počas druhej reklamnej prestávky som mala štyri súkromné hovory. V prvom mi kamarátka z výšky oznámila, že definitívne opúšťa rodinu, pretože ju nikto nechápe a k tomu všetkému jej ešte aj prihorela jahodová bublanina. Jej hystériu som zvládla za päťdesiat sekúnd. Druhý hovor bol omyl. Vždy ma fascinovali omyly na mobil. Tento bol originálny tým, že po piatich sekundách zavolal znovu.
„Viem, že to bol omyl, ale máš super hlas. Nešla by si so mnou na kávu?“
„Uhádol si,“ zasmiala som sa a zložila mu druhý raz.
Keď mi mobil zazvonil tretíkrát, Iľja si prešiel prstom po hrdle. „Aj ja ťa milujem,“ naznačila som mu a stisla zelené tlačidlo.
„Ahoj, kráska, okrem toho, že upokojuješ stratené existencie, liečiš zlomené srdcia a rajcuješ nadržaných pánov, máš na večer ešte nejaký program?“
„Alex?“
„Tou kontrolnou otázkou sa cítim maximálne dotknutý. Vymazala si si moje číslo?“
„Zapol si si CLIR.“
„Prepáč, nevšimol som si. Tak máš?“
„Nemám.“
„Fajn, donesiem pizzu a víno a urobíme si nádherný večer. Neboj, pamätám si. Šunka, syr, olivy a artičoky.“
„Počkaj!“ Chcela som mu povedať o nečakanej návšteve Rebeky, no on medzitým položil.
Iľja mi nervózne naznačoval, že máme už len desať sekúnd do konca brejku, tak som sa poslušne usadila na stoličku a nasadila si slúchadlá. Super, takže ma čaká večer s Alexom a luxusnou prostitútkou. Dnes ma už nič nemôže prekvapiť.
Mýlila som sa.
Mohlo.
„Dobrý večer, tu je Laura Vernerová, koho máme na linke?“
„Dobrý večer, tu je… prepáčte, nemôžem vám povedať svoje pravé meno, vlastne by som vám nemala ani volať, ale ja musím s niekým hovoriť,“ ozval sa nesmelý ženský hlas.
„Samozrejme, nemusíte nám prezrádzať svoje meno,“ upokojovala som ju.
„Viete, občas si vás zapnem a pôsobíte na mňa tak citlivo. Tak som vám skúsila zavolať a hneď ma prepli.“
Musela byť veľmi zúfalá, keď zvolila túto formu spovede. Veď ju počuli stovky poslucháčov.
„Počúvam vás,“ posmelila som ju a sústredila sa na jej slová.
„Mám podozrenie, že môj muž sexuálne zneužíva našu dcérku,“ hlas sa jej zatriasol a potom sa ozval prudký vzlyk: „Prepáčte, asi som nemala volať!“
V slúchadlách som počula cvaknutie a známy tón. Položila.
„Do čerta,“ vykĺzlo mi z úst. Nie preto, že položila, ale preto, že som jej uverila. Jej hlas, jej správanie, slová, ktoré volila, panika, ktorá ju chytila pri vyslovení hrozného podozrenia. Blahorečila som predchádzajúcej praxi, pretože napriek mrazivému pocitu po prerušení hovoru mi úplne automaticky začali naskakovať slová na preklenutie ticha vo vysielaní.
„No, tak toto bol veľmi silný telefonát. Chápem pocity volajúcej, a ak nás počúva, chcela by som ju poprosiť, aby zavolala znovu alebo aby sa spojila s Linkou dôvery, kde jej poradia, čo má robiť. Viem, že je to veľmi bolestná záležitosť, ale rodičia sú na to, aby svoje dieťa chránili, a ak náhodou jeden z nich zlyhá takýmto neodpustiteľným spôsobom, zostane to na tom druhom.“
Iľja mi ukázal prstami dvojku a ja som sa na neho vďačne usmiala.
„Skôr, ako vám poviem k tejto téme ešte niekoľko slov, máme tu pre vás hneď dve piesne. Želám vám príjemné počúvanie.“ Zložila som si slúchadlá a na moment som privrela oči.
„Myslíš, že hovorila pravdu?“ ozval sa po chvíli pri mne jeho hlas.
„Áno, myslím si to. Za tých pár mesiacov, čo moderujem túto reláciu, som sa už naučila rozlišovať medzi tými, čo sa chcú robiť zaujímavými, a tými, ktorí majú skutočný problém.“
„Hej, hej, bola vystrašená,“ prisvedčil zamyslene. „Počuj, Laura, ale to je aké svinstvo! Vlastný otec?“
„By si sa čudoval, krpec.“
Nazvať ho krpcom pri jeho dvojmetrovej výške si mohlo dovoliť len zopár ľudí. Vlastne len ja.
„Nežartuj!“
„Práveže nežartujem. Potrebovala by som s ňou hovoriť, je to fakt svinstvo a ja sa bojím, že toto bol vrchol jej snaženia a ona sa už nikdy neodváži zavolať. Čo myslíš?“
„No, na to si tu odborník ty. Netuším, čo by som robil na jej mieste, presnejšie, netušil som, že sa niečo takéto môže diať.“
„Môže,“ vzdychla som si ťažko. „Poviem réžii, nech mi viac neprepínajú hovory, chcem mať už len jeden samostatný vstup.“
Iľja prikývol a pobral sa k sebe. Na prahu mojej kóje sa otočil a povedal: „Na záver ti dám Bleeding Love. Môže byť?“
Ach, Bleeding Love a Leona Lewis. On bol jednoducho úžasný. Založila som si slúchadlá a skôr, ako som začala hovoriť, pozrela som sa von oknom. Za sklami sa rozprestierala hlboká čierna tma. Aké symbolické!
